ALBERTO MORAVIA: ROZHOVOR

            Hovorili sme o R., mladom a už slávnom advokátovi. Na moje prekvapenie ho pochválil. Očakával som, že o ňom bude hovoriť zle, pretože aj on bol advokátom, navyše známy svojou závistlivou povahou. A on sa presne naopak začal rozplývať chválou. Povedal, že R. je naozaj jedným z najšikovnejších advokátov v meste a je na najlepšej ceste, aby zaujal miesto starého slávneho T.

            Pozrel som sa naňho. Pomaly premieľal slová, akoby ich chcel vychutnať pod jazykom. Vďaka tomu boli slová čudne skreslené ešte skôr ako ich vyslovil, akoby mal pod jazykom žľazu plnú veľmi trpkého jedu a chválospevy, ktoré dlho omáľal v ústach, sa tým jedom pošpinili a vychádzali von nechutné a nerozpoznateľné.

            Myslel som si, že nemá odvahu hovoriť o tom advokátovi zle, lebo si myslí, že som jeho priateľ. Chcel som ho zbaviť tejto zábrany, preto som mu odpovedal, že R. je šarlatán, človek bez vážnosti a že o pár rokov sa uvidí, kam to dopracuje.

            Myslel som si, že tak ako všetci zlomyseľníci, bude so mnou súhlasiť, spokojný s tým, že som začal ako prvý. Je pravda, že v očiach mu zažiaril záblesk radosti, keď som ohováral R., ale jeho ústa zdvojnásobili opatrnosť a podlízavosť. A naozaj, keď som zopakoval svoje obvinenia, zopakoval mi s medovo sladkým pokojom svoje chvály. Ale vtedy sa stalo čosi neuveriteľné. Akoby sila jeho závisti vyšperkovala každé slovo, ktoré vyslovil a dala mu úplne opačný význam. Hovoril inteligencia, a ja som počul hlúposť; hovoril nezištnosť, a ja som rozumel chamtivosť; hovoril odvaha, a ja som vnímal zbabelosť. Rozumel som, že keď hovorí biely, znamená to čierny a že biely hovorí len preto, aby poukázal na to, že čierna je ešte černejšia. Napokon skončil sladko: „Skrátka, je to seriózny, dobrý, čestný človek,“ a ja som sa zachvel, lebo som pochopil, že nielen myslel, ale aj povedal: „Skrátka debil, sviniar, darebák...“

            Povedal som mu, že je príliš zhovievavý a že len on sám má takú mienku o R. Rozosmial sa a odrazil útok. A ten smiech sa mi zdal naozaj skromný a zmätený. Akoby si bol zrazu uvedomil, že som ho odhalil. „Mám R. rád, to je všetko,“ ospravedlnil sa. A ja som pochopil: „Nenávidím R. a zahrdúsil by som ho vlastnými rukami.“

MORAVIA, A. 2003. Poviedky spod pra(c)hu. Bratislava: Ikar, 2003. ISBN: 80-551-0647-9